Vianoce, tak trochu inak..

Autor: Jana Pňačeková | 13.12.2015 o 19:33 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  543x

Prišli opäť. Človek ani poriadne nestihol vypustiť vodu z bazéna a už sa prikradli. Najskôr na seba upozorňovali cez všakovaké televízne spoty a reklamy. Faktom je, že ani som sa nenazdala a už sú tu Vianoce. 

Prišli opäť. Človek ani poriadne nestihol vypustiť vodu z bazéna a už sa prikradli. Najskôr na seba upozorňovali cez všakovaké televízne spoty a reklamy. Faktom je, že ani som sa nenazdala a už sú tu Vianoce. Vždy to boli moje najobľúbenejšie sviatky. Aj zimu mám radšej ako leto. Samozrejme len keď sneží. V tomto smere som ešte stále ostala dieťaťom. Vždy striehnem na tety „rosničky“, kedy si už Perinbaba začne robiť svoju robotu poriadne. Milujem sneh. Zakaždým keď začne snežiť vyberiem sa na prechádzku. Len tak. Sama. Svetlo lámp tak krásne osvetľuje trblietajúce sa snehové vločky. Všade tichúčko a bielo. Vtedy sa skutočne cítim ako kedysi. Keď sme sa pozbierali celá banda deciek, sesternice, bratranci a hop ho na násyp. Niektorí s fóliami a podaktorí so sánkami. Rada sa prechádzam tým smerom. Pamätám si to..akoby to bolo včera. Usmejem sa.

Pred určitým časom som si v hlave pripravovala príhovor. Naša organizácia ma totiž požiadala, aby som zahájila vianočný program. Vedela som o čom budem písať. Aj keď som dnes pravdepodobne vstala ľavou nohou a na všetko a všetkých som vrčala a hundrala, sadla som si a začala písať. Písala som o bezstarostnom detstve a o prežívaní Vianoc a o tom, že by sme mali aspoň na tie sviatky v sebe prebudiť dieťa s iskrou v oku s láskyplným, šibalským úsmevom. Keď som text dopísala, bola som celkom spokojná. Nebolo to síce ono ale za dvadsať minút celkom slušné.

V aute som si ešte pomyslela ako pekne som to pojala. Veď predsa deti sú tie, ktoré prežívajú Vianoce najradostnejšie. Po zahájení programu som sa pousmiala, pretože prvými účinkujúcimi boli deti zo základnej školy a mne sa ich program skutočne páčil. Dokonca by som si rada s nimi aj zahopsala...achhh..mať tak znovu 9 alebo 10 rokov ani 13-timi by som nepohrdla. Z mojich myšlienkových pochodov ma vytrhla jedna známa. Zhodou okolností to bola mamička jedného chlapčeka s ktorým som spolupracovala na určitom detskom projekte. Povedzme, že sa volal Peter. Peter stál zababúšený hneď vedľa nej. Ale vyrástol, pomyslela som si. Keď som sa opýtala ako sa majú, zarazila ma odpoveď, ktorá ma zasiahla nepripravenú. „Čakáme na nové srdiečko. Peťko ide na transplantáciu.“ Čo poviete v takejto chvíli? Moje vnútorné ja ma poriadne koplo do členku za ten „nápad“ s bezstarostnými detskými vianocami. Opýtala som sa ako na tom je? Ona mi odpovedala, že okrem toho, že denne musí zhltnúť tak za kýbeľ liekov, celkom dobre. Peťko je bojovník. A skutočne, nezbadala som na ňom absolútne nič. Aj napriek všetkému, čo prežíva, drží sa statočne. Opäť som na chvíľu ostala sama. Spoza dverí sledovala to, čo sa deje na „javisku“. Chlapca som však nemohla dostať z hlavy. Ani moje podvedomie! " Hovorilo som ti, že píš o sile detí, o tom, že sa od nich môžeme veľa naučiť."

Nemohla som protestovať. Bolo to tak. Často krát sú tí najmenší najlepšími učiteľmi. A či už je to Peter, Zuzka a či Katka sú to malí hrdinovia s veľkým srdiečkom. Cez bolesť, strach, či utrpenie dokážu darovať to najkrajšie. Úprimný úsmev, pohľad so žiarou hviezd, slovo..aj keď je to „len“ mama neboj sa, ja to zvládnem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?